Zatmenie Slnka 1999

Čierne Slnko Annie Dillard

Úplné zatmenie Slnka 11. augusta 1999

Úvod

Popis

Mapy

Hviezdy

Linky

ELEMENTY

Download

Nastalo bez otáľania. Čudné, že sa taká verejná udalosť, ktorej sa robila toľká reklama, začína bez štartovacej pištole, bez uvádzajúceho rečníka, bez hymny... Kus Slnka zmizol bez nadýchnutia, bez prípravy, potichu. Ešte pred okamihom sme naň hľadeli zváračskými okuliarmi a teraz sme na jeho mieste videli prázdnu oblohu...

     Na údolie sme pozerali z kopca. Modrosť oblohy tmavla, ale tma nebola. Slnko vyzeralo ako riadny kosák, ako dielik mandarínky. Mestá a sady v južnom údolí sa strácali v modravom svetle. Len na úzkej riečke sa ešte mihotalo Slnko. Na západe obloha tmavla do atramentovomodrej - takú farbu som nikdy nevidela. Tmavá obloha farbu obyčajne stráca - lenže toto bola sýta atramentová farba...
     Kus oblohy vedľa kosáčika Slnka sa začal oddeľovať. Bol to uvoľnený kruh večernej oblohy, náhle osvetlený zozadu. Bolo to odtrhnuté čierne teleso odnikadiaľ, plochý kotúč siahajúci takmer až cez Slnko. Ten kotúč oblohy náhle skĺzol na Slnko ako uzáver, ako veko. Vtedy sa ozvali výkriky. Obloha zaklapla cez Slnko ako kryt objektívu. V mozgu to cvaklo. Zrazu bola tmavá noc na zemi i na nebi. Na nočnej oblohe svietil iba prstienok svetla. Diera pre Slnko je nesmierne malá... Svet zmizol.
     Fotografie úplného zatmenia Slnka poznáte. Samá koróna - na fotke preexponovaná. Všetky tie snímky boli robené cez ďalekohľad. Objektívy ďalekohľadov a fotografických prístrojov nemôžu zachytiť šírku a rozsah zorného poľa o nič viac, ako jazyk zachytáva šírku a vrstvovitosť vnútornej skúsenosti. Objektívy zväčšujú, neobsiahnu však kontext a uzatvárajú príťažlivý a jasný obrázok - ako na vianočnej pohľadnici. V časopisoch sa môžu objaviť fotografie objektov oveľa pôsobivejších, ako je slnenčná koróna. Ale tvrdím, že na oblohe nemôžete zazrieť nič hrozivejšie.
     Ten slabý krúžok svetla bol zaujímavý a veľmi pekný, tackavo sa pohyboval a nemal s ničím nič spoločné. Slnko bolo primalé, prichladné a priďaleké na to, aby udržalo svet pri živote. Ten biely prstenec nestačil. Bol chabý a nebol na nič. Bol nanič - ako mimovoľná pamäť, taký dutý a úbohý. Vo svetle tohto bieleho prstenca a v tej sýtej temnote vyzerala Zem, aj obloha asi tak, ako to zrejme vyzerá v pamäti ľahostajných mŕtvych.
     ...Akýsi študent v modrej bunde povedal: "Videli ste ten biely krúžok? Vyzeral ako záchranný pás. Bol to záchranný pás na oblohe." Naozaj - ten chlapec to vystihol... Chopila som ten záchranný pás a poďho k hladine. A musela som sa smiať. Stratila som reč na rieke Eufrat, bola som po smrti, odišla som so žiaľom , a to všetko z pohľadu na čosi, čo naozaj vyzeralo celkom ako záchranný pás - ak sa dokážete vyšplhať k takémuto hľadisku. Bolo skvelé byť nazad medzi ľuďmi a toto všetko vedieť, bolo výborné mať k dispozícii všetky slová sveta, takže mozog mohol začať plniť svoju úlohu.

     Najstrašnejšie na tom bolo to jačanie. (Potom som sa dočítala, že jačanie spolu s hystériou, je bežná reakcia aj na očakávané úplné zatmenie.) Keď sa čierne teleso Mesiaca odpútalo od oblohy a prevalilo cez Slnko, začali ľudia na všetkých kopcoch, mňa zrejme nevynímajúc, zrazu jačať. V tom okamihu sa dialo ešte aj čosi iné. A to bola podľa mňa hlavná príčina nášho jačania.
     Sekundu predtým, ako Slnko zmizlo, sme videli, ako sa na nás valí stena temného tieňa. Sotva sme ju zazreli, už nás dohnala ako búrka. Zaplnila celú dolinu. Udrela do nášho kopca a zrazila nás k zemi. Bol to obludný svižný, kužeľový tieň Mesiaca. Potom som sa dočítala, že taká vlna tieňa sa pohybuje rýchlosťou vyše 3000 kilometrov za hodinu. A tieň siahal 250 kilometrov ďaleko. Koniec sme nedovideli - videli sme iba okraj. Valil sa na nás po zemi a za ním sa ťahala temnota ako mor. Keď to človek videl a vedel, že sa to rúti priamo na neho, mal pocit, akoby mu do ruky vpichli dávku anestetika. Ak myslíte dostatočne rýchlo, máte čas nanajvýš pomyslieť si: " Onedlho sa mi to dostane do mozgu". Cítite, ako sa Vám ruka postupne umŕtvuje, vnímate desivý, neľudský zhon vlastnej krvi. Videli sme, ako sa stena blíži, a prv, ako nás zasiahla, vykríkli sme od hrôzy.
     Bol to vesmír, o ktorom sme toľko čítali a ktorý sme nikdy predtým nepocítili - vesmír ako stroj nespútaných sfér, rútiacich sa ohromujúcou, neprístupnou rýchlosťou. Ako je možné že v takej rýchlosti sa dačo nezrazí, že nevybočí z obežného ošiaľu ako voz, ktorý prestal poslúchať.

Po necelých dvoch minútach, keď sa Slnko opäť vynorilo, pretiahnutý okraj tieňového kužela odplával zasa náhle preč. Zašuchol sa po úbočí kopca a rútil sa k pláni na východe rýchlejšie, než si oko dokáže predstaviť, skĺzol po rovine a v okamihu sa prepadol cez lem planéty. Pohltil nás a teraz odhrmel.
Sliepňali sme do svetla. Bolo to, akoby obrovský klusajúci boh na oblohe natiahol ruku a strelil Zemi facku.